Používame produkty, ktoré obsahujú aktívne látky (surfaktanty), ale čo ich používanie znamená pre životné prostredie? O tom rozhoduje rozložiteľnosť (biodegradabilita) zložiek produktu.
Biodegradácia znamená rozklad pomocou baktérií, húb alebo iných mikroorganizmov na základné zložky – oxid uhličitý, minerálne látky a vodu a mikroorganizmus tak pre seba získa energiu pre život. Môže prebiehať aeróbne (s kyslíkom), na povrchu, vo vodách alebo anaeróbne (bez kyslíka), v spodných vrstvách pôdy.
Je zaujímavé, že i mikroorganizmy samotné vylučujú tzv. biosurfaktanty, ktoré urýchľujú tento proces mineralizácie látok. Ide o mikrobiologickú premenu organických látok odpadov na stabilné humusové látky, teda o analogické procesy, ako pri premene organickej hmoty v pôdnom prostredí.
Často je pojem rozložiteľnosť stotožňovaný s kompostovaním, ale zatiaľ čo biodegradabilný (rozložiteľný) znamená, že môže byť materiál skonzumovaný baktériami, kompostovateľný vyžaduje určité špecifické podmienky kompostovania.
AKO ZÁVISÍ ROZLOŽITEĽNOSŤ OD TOHO, ČO JE V PRODUKTE OBSIAHNUTÉ?
Teraz sa dostávame k tomu najzásadnejšiemu. O tom ako rýchlo, a či vôbec, sa nám už využitý produkt rozloží, závisí od toho, aké aktívne látky obsahuje.
Naše produkty sú založené na surfaktantoch, ktoré sú ľahko odbúrateľné. Mikroorganizmy proste vedia ako na nich, nie sú pre nich úplne neznáme, patria k nim napr. alkylpolyglukosidy (teda modifikované cukry), xantanová guma (ktorá sa využíva aj v potravinárskych produktoch) a ďalšie látky, ktoré pochádzajú z prírodných olejov. Tieto látky sa z prírodnej suroviny získavajú, a po rozklade na základné zložky opäť do prírody vracajú. Ďalej sú potom v produktoch obsiahnuté minerálne látky ako citráty, sóda a pod.
Striktne sa vyhýbame tým surovinám, o ktorých je známe, že sa rozkladajú pomaly (napr. vetvené alkylbenzénsulfonáty), teda čisto syntetickým umelým látkam, ktorých štruktúra je baktériám cudzia a zložito ich odbúravajú.
Existuje i zákonné minimum dané legislatívou pre detergentné prostriedky, čo je síce nutná, ale veľmi nízka latka, my ideme oveľa ďalej.
Naším cieľom je, aby dochádzalo k jednoduchému odbúraniu nielen na povrchu, vo vodách (v čističkách), čo je splnené bez výhrady, ale aj v pôdach, kde vo väčších hĺbkach dochádza práve k rozkladu anaeróbnemu. To má súvislosť s ovplyvnením spodných vôd. Suroviny preto dôkladne vyberáme podľa tzv. DID-listu Ecolabel, kde je pre konkrétne látky uvedené, či sú odbúrateľné aeróbne alebo tiež anaeróbne.
AKO SA TESTUJE ROZLOŽITEĽNOSŤ?
Testy nám odpovedajú na otázku, za ako dlho sa produkt rozloží. Môže ísť o dni, týždne… Zistíme to tak, že meriame plyny, ktoré mikroorganizmy uvoľnia. Vzorka sa uzatvorí do nádoby s (aeróbnymi) mikroorganizmami a pôdou a zavzdušní, pričom sa meria vzniknutý oxid uhličitý (CO2) ktorý je prejavom biodegradácie. Môžeme použiť i anaeróbne mikroorganizmy, potom sa meria množstvo vzniknutého metánu.
Dôležité je, koľko percent produktu a za aký čas sa rozloží. Pri každej látke sa dá stanoviť čas a koľko percent sa rozloží a je to dané jej štruktúrou (napríklad rovné, priame štruktúry sa rozkladajú ľahšie, než vetvené). Testuje sa celý produkt, a čo teda tie zvyšné látky, čo sa v produkte za ten čas nerozložia, že áno? Nesmie ísť o látky zle rozložiteľné. Vyberáme tak, aby sa rozložilo nakoniec úplne všetko.